Vyrástol v Korutánsku, študoval hru na flaute na Mozarteu v Salzburgu a nakoniec si podmanil svet flauty: to je krátka biografia Waltera Auera, sólového flautistu z Viedenského filharmonického orchestra. Virtuózny hudobník v rozhovore pre gehört.gelesen hovorí o dokonalosti, rozume a zdržanlivosti.

RTH (Read to Hear): Už v mladosti ste sa rozhodli, že sa chcete stať profesionálnym flautistom. Uvažovali ste aj o inom kariérnom smerovaní?

Walter Auer: Toto rozhodnutie prišlo, keď som mal 15 alebo 16 rokov, v čase, keď som mal s hrou na flaute za sebou už niekoľko úspechov. Žiadne iné alternatívy ma nezaujímali a nikdy mi nenapadlo, že by som vyskúšal niečo iné. Ak už ako malý chlapec viete, čo chcete robiť, nič iné vás nezaujíma. Keď som sa učil hrať, absolvoval som veľa predstavení, skúšok, vystúpení a koncertov a v škole som toho veľa vymeškal. Od mojich učiteľov si to vyžadovalo podporu a pochopenie. Bol som priemerný žiak, no učitelia vedeli o mojich profesionálnych cieľoch a mali pre to veľké porozumenie.

RTH: Aké vlastnosti sú potrebné na dosiahnutie takého úspechu?

Walter Auer: Vyžaduje si to, samozrejme, určitý hudobný talent, a potom odhodlanie a ochotu investovať každý deň množstvo hodín na dosiahnutie vášho cieľa. To platí nielen pre hudbu, ale aj v športe alebo iných oblastiach.

Ako sólista musím preukazovať silné schopnosti hudobne viesť ostatných členov orchestra. Ako člen orchestra musíte mať aj pevné nervy, aby ste dokázali neustále podávať precízne výkony na tej najvyššej úrovni.

RTH: Ako zvládate takýto tlak? A čo chyby?

Walter Auer: Vo Viedenskej filharmónii a v orchestri Viedenskej štátnej opery sme na pódiu takmer denne, a preto sme pod veľkým tlakom. S dávkou vyrovnanosti a rozvahy sa to však dá zvládnuť. Ak urobím chybu, počujú to všetci moji kolegovia, a ak je tá chyba veľká, možno aj publikum. Nie je to však koniec sveta. Nie je to veľmi pekné, no veci musím udržiavať v rovnováhe. Je to opera, nie operácia.

Počas môjho skúšobného roka vo Viedenskej štátnej opere som chyby bral veľmi ťažko. So skúsenosťami však prišla aj väčšia vyrovnanosť a určitá miera rozvahy.

RTH: Ako veľmi vám záleží na dokonalosti?

Walter Auer: V kontexte hudby je veľmi ťažké definovať dokonalosť. Je dokonalosť to, že hudobník nerobí žiadne chyby a hrá všetko presne tak, ako má, technicky bezchybne? Nerobiť žiadne chyby môže byť neskutočná nuda. Slepý perfekcionizmus je chladný. Dokonalosť bez inšpirácie či predstavivosti je o ničom. Základným predpokladom pre to, aby hudobník vôbec dokázal hrať v slávnom orchestri, je dokonalosť techniky, prstoklade a zvuku. Ak to prenesieme do športu, znamená to, že bežec svetového formátu musí zabehnúť 100 metrov pod 10 sekúnd, a to nielen raz za tri mesiace, ale vždy. Čím vyššia úroveň, tým lepšia reputácia orchestra a konštantnejší výkon pri behu na 100 metrov.

Publikum Viedenskej filharmónie po celom svete očakáva vysokú kvalitu, ale aj jedinečnosť, neporovnateľnosť a neopakovateľnosť. A tie najkrajšie a najdokonalejšie okamihy často prichádzajú vtedy, keď ich nikto neočakáva.

To, čo robím dnes, existuje v danej podobe len raz. Zajtra to bude podobné, no nikdy to nebude úplne rovnaké. A to je to, čo ma na mojej práci tak fascinuje!

RTH: Ste vášnivý športovec. Aké obmedzenia sa na vás ako na profesionálneho hudobníka vzťahujú z hľadiska športu?

Walter Auer: Môj zamestnávateľ, Viedenská štátna opera, nezahrnul do zmluvy žiadne podmienky. Všetko, čo robím, robím s rozumom. Ako amatérsky športovec nepotrebujem po zjazdovke snowboardovať so všetkými lyžiarmi a vystavovať sa rizikám, ktoré to prináša, ale radšej idem pomaly a v rámci mojich možností. Ako trojnásobný otec mám tiež povinnosti voči mojej rodine.

Mám pokojnú povahu a vždy som sa snažil vyhýbať fyzickým potýčkam, pretože poranená pera by mohla znamenať koniec mojej kariéry.

Moja rada znie: používajte mozog a snažte sa ovládať to, čo môžete ovládať.

RTH: Takže kvôli svojej práci nemusíte obetovať veľa koníčkov?

Walter Auer: Nie v tom zmysle. Moje obety sú trochu iné. Je zaujímavé, že musím obetovať presne to, čo sme mali robiť počas pandémie koronavírusu. Prvýkrát za moje pôsobenie vo filharmónii som bola doma a mohol som pravidelne obedovať a večerať s mojou rodinou. Za normálnych okolností večer pracujem, takmer nie je dňa, kedy by som nehral. Ak pracujete vo Viedni alebo v nejakej inej koncertnej sále hocikde inde na svete, každý rok sme na turné aj niekoľko mesiacov v roku. To je pre mňa určitý druh obety, obetujem rodinný život, ako ho druhí poznajú, a obetujem voľné víkendy. Náš „normál“ vyzerá trochu inak.

Chcem však zdôrazniť, že nemám pocit, že v mojom živote toho veľa obetujem, práve naopak. Vďaka mojej práci som videl veľa vecí, môžem veľa cestovať a stretávať zaujímavých ľudí. To je dar, o akom sa mi ani nesnívalo.

RTH: Ako sa učíte nové diela? Spoliehate sa na noty alebo skôr na sluch?

Walter Auer: Na orchestrálne koncerty sa poctivo pripravujem doma. Najprv si pozorne preštudujem partitúru a potom si do istej miery viem predstaviť melódiu. Samotné počúvanie sa začína flautovou časťou a dojmom, ktorý z nej mám. Vidím tiež technické požiadavky a náročné veci. Až potom si vypočujem veľa rôznych nahrávok. Takto sa dokážem vyhnúť tomu, že budem hrať niečo, čo som podvedome vnímal, no v notách to vôbec nie je. A presne počujem, ako niečo nechcem hrať.

RTH: Čo pre vás znamená sluch?

Walter Auer: Sluch je to najdôležitejšie, čo pri mojej práci potrebujem. Je dokonca dôležitejší ako moje pery alebo prsty. Musím byť schopný presne zareagovať v desatine sekundy a počuť všetko tak, ako mám. O sluch sa starám a niektoré skladby dokonca hrám s ochranou uší. Robí to tak čoraz viac hudobníkov v orchestroch. Už len pri myšlienke, že by som kvôli strate sluchu nemohol robiť to, čo robím, mi behá mráz po chrbte.

RTH: Sú nejaké diela, ktoré nemáte radi?

Walter Auer: Nie. Ani by mi nenapadlo povedať „toto dielo sa mi nepáči“. Teším sa naň, aj keď je to päťdesiata Čarovná flauta alebo tridsiata Traviata. Okrem toho mám najkrajšie pracovisko na svete. Sedím vo Viedenskej štátnej opere pred 2 300 ľuďmi, v nádhernej opernej sále, zdvíha sa opona, na pódiu stoja skvelí speváci, je tam teplo a platia mi za hudbu. Sú opery, ktoré sú mi srdcu bližšie, majú úžasné pódiá, no nech sa hrá čokoľvek, teším sa z toho. Wagnerove opery trvajúce päť hodín znamenajú dlhú zmenu, ale sú nádherné!