Rozhovor s Mgr. Veronikou Vojtechovskou o Črepinách hluchoty a Mozaike Ticha, ktorými opísala a vyskladala život nepočujúcich na Slovensku

Veronika sa narodila v Bratislave ako nepočujúce dieťa nepočujúcim rodičom. Má taktiež dve nepočujúce sestry. Od troch mesiacov do šiestich rokov žila v Prahe, následne sa presťahovala nazad do Bratislavy, kde žije dodnes aj s jej milovanou babičkou a vlastnou rodinou – manželom a dvoma nepočujúcimi deťmi. Je používateľkou  jedného načúvacieho aparátu, ktorý dostala už ako dieťa. Prestala ho používať na základnej škole a znovu začala až po narodení druhého dieťaťa. S manželom rada sleduje dobré filmy s titulkami, chodí na prechádzky a s rodinou obľubuje cestovanie a spoznávanie rôznych miest. Navštevovala najprv základnú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím na Drotárskej ulici v Bratislave, následne absolvovala Pedagogickú a sociálnu akadémiu v Lučenci, odbor učiteľstvo pre materské školy a vychovávateľstvo. Napokon ukončila magisterské štúdium na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor špeciálna pedagogika — pedagogika sluchovo postihnutých a pedagogika mentálne postihnutých.

Foto: Mgr. Veronika Vojtechovská – editorka správ v slovenskom posunkovom jazyku / odborná asistentka filológie slovenského posunkového jazyka na oddelení slovenského jazyka v komunikácii nepočujúcich ©Private

Veronika sa venuje rôznym aktivitám pre deti v rámci svojho občianskeho združenia Snepeda a okrem toho napísala dve zaujímavé knihy – Črepiny hluchoty a Mozaiku ticha približujúce život nepočujúcich na Slovensku, ktoré možno zaradiť do žánru literatúry faktu a autobiografie. Obidve knihy obsahujú každá 60 rôznych, a pritom skutočných príbehov spojených s čiernobielymi ilustráciami, ktoré vytvorila nepočujúca ilustrátorka, jej sestra – Kateřina Holubová. Príbehy sú smutné i veselé a podnecujú k zamysleniu.

„Na Slovensku som nenašla knihy, ktoré by opísali život nepočujúcich z iného uhla pohľadu. Chcela som priniesť hlbší pohľad na náš každodenný život, naše výzvy, úspechy, ale aj nepochopenia zo strany počujúcich. Písanie týchto kníh nebolo len o dokumentovaní skúseností, ale aj o rozprávaní príbehov, ktoré by mohli byť inšpiratívne a podnetné pre každého,“ opisuje svoje pohnútky k napísaniu kníh. Osobnými príbehmi, ako i príbehmi svojich blízkych, sa autorka snažila čo najvernejšie zachytiť realitu života nepočujúcich. „Črepiny hluchoty a Mozaika ticha sú metaforické názvy. Tak ako rozbitá váza, ktorej črepiny znovu zlepíme, ale zostane navždy poznačená, aj nepočujúci sú svojou poruchou sluchu navždy ovplyvnení. Napriek tomu takáto váza môže naďalej plniť svoj účel a zachovávať svoju krásu, len iným spôsobom. Rovnako i nepočujúci žijú plnohodnotné životy, no ich svet a prežívanie sa v mnohom odlišujú od sveta počujúcich. Tieto rozdiely sú príčinou vzniku predsudkov, neporozumenia, diskriminácie a vylúčenia nepočujúcich zo spoločnosti. Postupným odhaľovaním nášho sveta ticha sa vytvára akási mozaika,“ dodáva autorka.

Obálka: Vojtechovská, V. Črepiny hluchoty. Bratislava: Snepeda, 2023. 154 s. ISBN 978-80-969695-7-9.  

„Ponúkam vám príbehy, nie potom, ale tu a teraz.“

Opisuje autorka knihu Črepiny hluchoty, pričom odkazuje na obmedzený prístup k informáciám a častú komunikačnú bariéru medzi nepočujúcou a počujúcou spoločnosťou. Okrem toho sa zamýšľa nad krásou tichého sveta, nad možnou jednoduchosťou určitých zmien v spoločnosti, životom plným nečakaných momentov či svetom ticha očami detí. „Život je totiž cesta plná črepín, plná rôznych situácií, ktoré sa ľuďom denne stávajú. Situácie, ktoré sa možno pre niekoho zdajú malicherné, môžu byť práve pre nepočujúcich v danej chvíli prekážkami, ktoré musia zdolávať. Verejnosť si ich neuvedomuje, až kým im to nepočujúci sami nepovedia. Chcela som poukázať na to, že aj keď nepočujúci žijú v tichu, ich životy sú plné farebných zvukov – tých, ktoré sú vnímané inak, ale sú rovnako hodnotné. Aj v neúplnosti a odlišnosti môže existovať krása. Naše rozdiely nás nielen odlišujú, ale tiež obohacujú.“

Z knihy sa napríklad dozviete, že domáce zvieratko môže plniť aj iný účel, ako len byť domácim miláčikom a tiež to, že nepočutý význam slov môže mať úplne iný zmysel pre nepočujúceho, často v pozitívnom zmysle. Autorka poukazuje i na to, že hudbu možno vnímať cez vibrácie a vie si ju užiť aj ten, ktorý ju úplne nepočuje. Podotýka, aké je dôležité zorné pole a viditeľné podmienky pre nepočujúcich, aby vedeli správne odzerať, ale tiež vidieť posunky. Že nepočujúci majú oči aj „vzadu“. Samostatne sa venuje titulkovaniu v médiách. Ako v rozhovore podotýka, bolo by vhodné zabezpečiť povinné 100-percentné titulkovanie: „Napríklad v kinách, kde sa premietajú animované rozprávky, sú tieto zo zákona povinne dabované pre deti do 12 rokov, ale titulky tam už nie sú. Taktiež treba zvýšiť počet relácií v slovenskom posunkovom jazyku.“

Autorka poukazuje i na špecifiká nepočujúcich, prečo sa zdravia hoci sa nepoznajú, ale i to, že keď nemajú sluch v daný moment kompenzovaný, neznamená to, že nemajú vlastnú identitu a jazyk. Podotýka, že byť nepočujúcim neznamená, že by nemohol robiť to, čo počujúci (napríklad šoférovať auto). Oči sú predsa rovnako dôležité a využiteľné aj v prípade, keď sa počujúci v daný moment môže orientovať len na sluch. Poukazuje na niekoľko úsmevných situácií zo sveta nepočujúcich a že si občas treba dávať pozor na to, čo posunkujú, pretože na rozdiel od zvuku, sú posunky viditeľné aj na väčšie vzdialenosti, kde sa môže nachádzať niekto, kto tiež rozumie posunkovému jazyku. A naopak, našepkávanie nemusí vždy pomôcť, hlavne keď nemáte naštudované učivo. Autorka vysvetľuje i súčasnú situáciu, kedy sa stretávky nepočujúcich začali presúvať viac na sociálne siete. Niektoré príbehy vás nenechajú chladnými a doslova nad nimi krútite hlavou (ako napríklad v prípade tlmočníka cez telefón, že hovoriť pomaly nemá znamenať neúctivosť; v prípade komunikácie na úrade, v kaviarni, či v zmysle nedorozumení a stereotypizácie počujúcou spoločnosťou). Ako dopĺňa: „Snažila som sa v príbehoch ukázať, že rôzne výzvy, pred ktorými stoja nepočujúci, sú riešiteľné prostredníctvom vzdelávania, zvyšovania informovanosti a vytvárania prístupnejších prostredí. Čo je však najdôležitejšie, je vedieť byť empatický. Vedieť sa vcítiť do duše iných, pochopiť, prečo sa tak správajú, a konať tak, aby na obidvoch stranách vládla spokojnosť. Niekedy stačia aj maličkosti, ktoré dokážu veľa vecí zmeniť a urobiť svet prístupnejším.“

V oboch knihách sa autorka samostatne venuje i slovenskému posunkovému jazyku, ktorý podľa nej čelí viacerým výzvam, hoci jeho status je v súčasnosti lepší než kedysi. Ovplyvnili to rôzne faktory, ako COVID-19 a potreba tlmočenia na tlačových konferenciách, otvorenie nového študijného programu Slovenský jazyk v komunikácii nepočujúcich na Trnavskej univerzite, zvýšený dopyt po kvalitných tlmočníkoch, zaradenie slovenského posunkového jazyka do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, jeho kodifikácia a podobne. „Avšak stále je podľa mňa potrebné zvyšovať jeho status, vytvárať vzdelávacie a informačné materiály, zlepšovať prístup k rôznym informáciám vo verejných inštitúciách a v televíznych programoch, zvyšovať počet kvalitných tlmočníkov, odstraňovať predsudky a nedorozumenia zo strany spoločnosti a zlepšovať podporu posunkového jazyka v moderných technológiách. To je iba niekoľko hlavných výziev, ktorým čelí slovenský posunkový jazyk, a ich riešenie vyžaduje komplexný prístup zo strany štátu, spoločnosti a odborníkov v tejto oblasti,“ dopĺňa. V knihe poukazuje i na to, že existuje medzinárodný posunkový jazyk, ktorému na rozdiel od jednotlivých štátnych jazykov rozumejú všetci.

Obálka: Vojtechovská, V. Mozaika ticha. Bratislava: Snepeda, 2023. 175 s. ISBN 978-80-969695-8-6.

„...A vy si mozaiku života z črepín utvorte, do sveta ticha vojdite, do sveta farieb a krás, choďte znova a zas.“

Pokračuje autorka v príbehoch zo sveta nepočujúcich v knihe Mozaika ticha, v ktorej nám ponúka opäť niekoľko úsmevných príbehov (napríklad: ako semafor svieti stále na červeno, ako sledovať inštrukcie pri cvičení, ako dieťa kašle, príbeh s mŕtvolou na stole a i.). Okrem toho však opäť reflektuje i na problémy a výzvy nepočujúcich. Obe knihy totiž odkrývajú niekoľko kľúčových problémov, s ktorými sa nepočujúci ľudia stretávajú v každodennom živote. „Medzi hlavné problémy, ktoré sú v týchto knihách opísané, patrí obmedzený prístup k informáciám, sociálna integrácia a identita, diskriminácia a predsudky, postoj a nedostatok porozumenia počujúcej verejnosti voči komunite nepočujúcich, komunikačné bariéry a podobne,“ vymenováva autorka. Za spomenutie stoja niektoré jej príbehy zo života, ako sú predsudky spoločnosti o dosiahnuteľnosti vysokoškolského titulu, neumožnenie komunikácie nepočujúcemu prostredníctvom písaného slova, automatické hádzanie všetkých postihnutí do jedného vreca, prílišná stručnosť podporujúca neúplnosť informácií, nedopovedané posolstvo, nepochopenie novinárky či uťahovanie si z nedokonale písanej slovenčiny. Taktiež sa dočítame o množstve dojemných a priateľských situácií, ako je to v prípade kuriéra, v prístupe v reštaurácii, v opise života „kedysi a dnes“, v slovenskej rozprávke v posunkoch, v príbehu hluchoslepoty, plotu či v príbehoch vlastnej identity. Podľa slov autorky, „život nám stále píše rôzne príbehy, a preto mám v pláne pokračovať v trilógii. Možno sa budem venovať aj ďalším titulom. Nápady mám, len ten čas – je ho akosi málo. Verím, že si ho nájdem, niečo napíšem a ponúknem čitateľom. Okrem toho v rámci mojej práce píšem odborné príspevky a publikácie v oblasti slovenského posunkového jazyka,“ dopĺňa.

Osobitnou časťou knihy Mozaika ticha je život s Covidom, kde autorka približuje pandémiu a jej vplyv na nepočujúcich. Nečakané udalosti totiž vždy vplývajú na ľudí rôznymi spôsobmi, a na nepočujúcich to má zväčša výrazný dopad vzhľadom na komunikáciu, prístup k informáciám a schopnosť orientovať sa v neočakávaných situáciách. Ako uvádza: „Je dôležité vedieť sa tomu postaviť a nájsť riešenie, a to nielen zo strany komunity, ale predovšetkým zo strany štátu, ktorý by sa mal vhodne prispôsobiť a podporiť iniciatívy. Tam, kde sú informácie vo formáte zvuku, by ich mali prispôsobiť aj iným spôsobom – napríklad prostredníctvom SMS, e-mailov, namiesto sirén by mohlo byť blikanie svetiel, zabezpečovanie tlmočníkov, titulkov a podobne.“ Podotýka, že nedostatok informácií alebo oneskorený prísun informácií spôsobuje väčšiu neistotu, strach nielen o zdravie a život seba, ale tiež o blízkych. Počas korony totiž nepočujúci čelili špecifickým výzvam, ktoré sa týkali ich každodenného života, komunikácie a prístupu k informáciám. „Nosenie rúšok sťažovalo komunikáciu, čo bola najväčšia prekážka, a preto sa ihneď začali vyrábať priehľadné rúška alebo štíty. Ďalšou nevýhodou bola sociálna izolácia. Nepočujúci majú potrebu stretávať sa medzi sebou kvôli svojmu jazyku a kultúre, a to v čase pandémie nebolo možné, čo mohlo mať psychosociálny dopad,“ dopĺňa autorka a zdôrazňuje, že sa zvýšila komunikácia v online priestore, kam sa presunuli i mnohé stretnutia a podujatia: „Mohlo to byť výhodné z hľadiska prístupu tlmočníkov, ale niektoré technológie neboli vždy optimálne nastavené na podporu prístupu pre nepočujúcich, napríklad počas výučby v školách. Pamätám si, ako sa moja nepočujúca dcéra učila doma. Učiteľka musela pristupovať k jednotlivým žiakom individuálne, aby online komunikácia prebiehala hladšie, a zvyšok sa dcéra musela učiť sama,“ podotýka autorka a myslí si, že netreba hľadať iba negatíva, ale aj pozitíva: „A v tomto prípade to tiež platilo. Zvýšilo sa povedomie o tlmočníkoch slovenského posunkového jazyka, ktorí museli v krízových situáciách stáť vedľa kompetentných osôb a tlmočiť nám bez rúšok rôzne dôležité informácie,“ uzatvára.

„Život nie je o bariére, pri ktorej sa narieka, ale o prekážkach, ktoré treba zdolávať.“

„Neľutujte, že nepočujeme, radujte sa s nami, že vnímame farebný svet! Chceme len, aby sme sa počúvali navzájom. Nie uchom, ale srdcom...“

Mgr. Veronika Vojtechovská (foto: ©Private)

Vo všeobecnej rovine smerovala i taká otázka na autorku, čo by chcela zmeniť na prístupe štátu a verejnosti k nepočujúcim na Slovensku a vo svete. Tvrdí totiž, že u nepočujúcich je zásadná komunikačná a informačná bariéra, pričom práve tieto bariéry sťažujú ich každodenný život. „Nielen štát, verejnosť, ale aj samotní nepočujúci by sa mali usilovať o väčšiu inklúziu, rovnosť a rešpektovanie práv. Čo by mohol štát, verejné inštitúcie, firmy a spoločnosti urobiť, je zabezpečiť povinné 100-percentné titulkovanie v médiách – nielen verejnoprávnych televíznych staníc, ale tiež iných súkromných alebo online vysielaní, ako aj vo videonahrávkach zverejnených v sociálnych médiách. Taktiež zvýšiť počet relácií v slovenskom posunkovom jazyku,“ prízvukuje a vymenováva ďalšie potrebné kroky: „Zabezpečiť väčší prístup k tlmočníkom pri verejných udalostiach, krízových situáciách a ďalších spoločenských podujatiach. Je tiež dôležité, aby boli informácie všade tam, kde je zvuk, plne prístupné, či už vo forme textu alebo vizuálnych zobrazení – vo verejných službách, kultúrnych inštitúciách, zdravotníckych zariadeniach a podobne. Dobré by bolo myslieť aj na podporu vzdelávania detí s poruchou sluchu a zabezpečiť väčšiu dostupnosť logopédov, špeciálnych pedagógov a psychológov, ktorí by ovládali slovenský posunkový jazyk pre ľahšiu a prístupnejšiu komunikáciu s nepočujúcimi. Štát by tiež mohol motivovať zamestnávateľov, aby vytvárali prístupné pracovné prostredie pre nepočujúcich. Vo viacerých oblastiach sú niektoré veci legislatívne v poriadku, ale praktické kroky zo strany štátu, verejnosti a inštitúcií stále chýbajú,“ uzatvára.

Z uvedeného vyplýva, že pre nepočujúcich je prístup k informáciám často limitovaný. Mnohé informácie sú k dispozícii len v hovorenom slove alebo bez prekladu do posunkového jazyka. To môže vytvárať bariéry v prístupe k vzdelaniu, zamestnaniu a každodenným informáciám. Je dôležité, aby sme pracovali na sprístupnení informácií v rôznych formátoch, vrátane titulkov, tlmočníkov posunkového jazyka a digitálnych nástrojov, ktoré môžu pomôcť prekonať tieto prekážky. Taktiež sociálna integrácia a inklúzia nepočujúcich osôb je kľúčovým faktorom ich celkovej pohody. Nepočujúci často čelia výzvam, ako je pocit izolácie alebo neprijatia v počujúcej spoločnosti. Identita nepočujúcich je úzko spätá s komunitou nepočujúcich a kultúrou posunkového jazyka. Je dôležité, aby bola táto identita rešpektovaná a podporovaná. Nepočujúci sa môžu stretávať i s diskrimináciou a predsudkami voči svojej komunite. Stereotypy a mylné predstavy o nepočujúcich môžu viesť k nespravodlivému zaobchádzaniu a obmedzeným príležitostiam. Boj proti diskriminácii je nevyhnutný na zabezpečenie rovnakých príležitostí pre všetkých. To zahŕňa zvyšovanie povedomia, vzdelávanie verejnosti a tvorbu inkluzívnych politík. V tomto smere aj vzdelávanie a zvýšenie povedomia o kultúre nepočujúcich a ich potrebách môže výrazne zlepšiť vzťahy a komunikáciu medzi počujúcimi a nepočujúcimi.

A aké rady by dala autorka kníh rodičom nepočujúcich detí, pre ktorých je situácia nová a nepoznaná?

„Chápem a viem, aké to musí byť ťažké. Dôležité je, aby sa rodičia neuzavreli, neobviňovali sa, ale vyhľadali pomoc, ktorú potrebujú, a rozprávali sa o tom. V prvom rade by mali získavať informácie nielen od počujúcich a nepočujúcich odborníkov, ale i od samotných nepočujúcich a iných rodičov s nepočujúcimi deťmi. Sledujte pokroky, aj keď budú malé, neporovnávajte ich s inými, buďte trpezliví a flexibilní! Každé dieťa má svoje tempo, učí sa vnímať svet a rozvíja sa. Nebojte sa s dieťaťom komunikovať! Akákoľvek komunikácia je dôležitá, nebojte sa naučiť sa i posunkový jazyk, ktorý môže byť pre dieťa efektívnym spôsobom komunikácie. A dôležité je aj to, aby rodičia viedli dieťa tak, aby vedelo žiť samostatne, láskyplne a so zdravým sebavedomím,“ pripomína autorka a k tomu ponúka jeden príznačný citát: „Daj mu rybu, nakŕmiš ho len na jeden deň, nauč ho loviť, nakŕmiš ho na celý život.“

A aké rady by dala autorka nepočujúcim deťom?

„Každý má svoje sny, nesmie sa však báť ísť za nimi a bojovať, pokým sa to dá. Nevzdávaj sa! Neboj sa komunikovať a vždy hľadaj riešenie, aby boli spokojné obidve strany! Žijeme vo svete digitálnych technológií a rôznych možností, využi to, čo ti svet ponúka, a prispôsob to svojim potrebám! Dôležité je však byť sebavedomý, sebestačný, poctivý, empatický, zodpovedný, vedieť dotiahnuť veci do konca. To, že nepočuješ, neber ako prekážku a skús to brať ako výsadu! Najcennejšia vec, ktorú máš, je práve tvoja odlišnosť!“

Na záver nám autorka kníh Črepiny hluchoty a Mozaika ticha Mgr. Veronika Vojtechovská prezentuje dôležité posolstvo o ľuďoch s poruchou sluchu: „Ľudia s poruchou sluchu sú plnohodnotnými členmi spoločnosti, ktorí majú rovnaké právo na rešpekt, príležitosti a porozumenie ako každý iný. Dôležité je, aby sme zlepšovali prístupnosť v spoločnosti, vrátane vzdelávania, pracovného prostredia a bežného života. Nebojte sa s nami, nepočujúcimi, komunikovať! Keď sa otvoríme rôznym spôsobom komunikácie a zapojíme sa do vzájomného porozumenia, svet sa stáva bohatším, spravodlivejším a priateľskejším. Neľutujte, že nepočujeme, radujte sa s nami, že vnímame farebný svet! Chceme len, aby sme sa počúvali navzájom. Nie uchom, ale srdcom.“

V prípade, že by ste si chceli Črepiny hluchoty a Mozaiku ticha od autorky zakúpiť, kontaktujte ju e-mailom na: snepeda@gmail.com

Autor: Miroslava Zemanová