Rozhovor s mamou Jankou – srdcom rodiny, ktorej cesta za vytúženým dieťatkom nemusí byť na Slovensku ojedinelá

Keď si Janka s manželom priviedli domov vytúženého synčeka, ich srdcia boli plné radosti a vďačnosti. O tom, že má poruchu sluchu, sa dozvedeli až neskôr – postupne, keď si všimli, že nereaguje na niektoré zvuky a oslovenie. Diagnóza im priniesla novú životnú výzvu, avšak zároveň i odhodlanie urobiť všetko pre to, aby ich dieťa malo šancu na plnohodnotný život. Janka, srdce celej rodiny, otvorene rozpráva o ceste za vytúženým dieťatkom, ktorá ukazuje, že podobné príbehy nemusia byť na Slovensku zriedkavé.

Janka má 38 rokov a spolu so svojím o niekoľko rokov starším manželom Vendom a adoptovaným sedemročným synčekom Dankom žijú na Záhorí. Janka je na invalidnom dôchodku, pretože trpí vážnymi zdravotnými problémami s chrbticou, ktoré jej výrazne obmedzujú chôdzu. Okrem toho sa potýka aj s ďalšími ťažkosťami, ako sú cukrovka či astma. Vendo pracuje ako zámočník a syn Danko navštevuje základnú školu – v súčasnosti je prváčikom.

Danielko je chlapček, ktorého biologická mama sa vzdala hneď pri pôrode. Pre Janku s manželom bol však darom, na ktorý čakali celé roky. Ich túžba po dieťatku bola veľká, avšak vlastnou cestou sa im to nedarilo. Skúsili umelé oplodnenie (IVF[1]), ale po jednom neúspešnom pokuse pochopili, že táto cesta pre nich nie je tá pravá. Bolo to bolestivé rozhodnutie, ktoré však zároveň otvorilo dvere k inej možnosti – k adopcii. A práve vďaka nej sa do ich života dostal Danielko, ktorý im priniesol lásku, radosť a nový zmysel: „Popravde, adopcii sme boli obaja otvorení už vtedy, keď sme si uvedomili, že s otehotnením je to pre nás zložitejšie, teda dávno pred umelým oplodnením. Takže keď sme túto kapitolu uzavreli, vedeli sme, ktorým smerom pôjdeme,“ upresňuje Janka.

Danielko je dnes šťastný a šikovný chlapec; fotila: Veronika Klimonová

Po absolvovaní príprav na adopciu a zaradení do zoznamu čakateľov boli Janka s Vendom presvedčení, že na svoje bábätko si budú musieť počkať približne dva roky – tak im to oznámili aj na úrade (ÚPSVaR[2]). Čas sa im zdal nekonečný, pretože túžba po dieťatku bola obrovská. O to väčšiu radosť a prekvapenie im priniesla správa, keď sa ozvali už po desiatich mesiacoch. V tej chvíli sa ich sen začal meniť na skutočnosť: „Danielka sme si zamilovali na prvý pohľad, malé jednomesačné klbko s menšími popôrodnými ťažkosťami, ale pri prepustení z nemocnice bol už zdravý. Ja som v priebehu desiatich dní nastúpila na materskú a s manželom sme už neboli iba pár, ale kompletná rodina,“ dojíma sa mama Janka a prízvukuje, že odborníci v rámci psychologických príprav na adopciu odporúčajú dieťaťu povedať, že je adoptované.

Psychológovia sa zhodujú, že je dôležité, aby sa dieťa dozvedelo pravdu o svojom pôvode. Odporúča sa, aby rodičia dieťaťu povedali, že je adoptované, a to primeraným spôsobom podľa jeho veku a schopnosti porozumieť. Čím skôr sa dieťa dozvie o adopcii, tým prirodzenejšie túto informáciu prijme – ideálne už od útleho veku, keď sa fakty o jeho pôvode stávajú súčasťou bežnej komunikácie v rodine. Forma, čas a spôsob oznámenia však závisia od samotných rodičov. Psychológovia neodporúčajú adopciu pred dieťaťom tajiť, pretože neskoršie odhalenie môže spôsobiť pocit zrady či straty dôvery. Naopak, otvorený rozhovor posilňuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom a uisťuje ho, že je milované a prijaté. Pomôcť to povedať môžu teda pravidlá piatich „P“: pozitívne, primerane veku, pravdivo, priebežne i pravidelne a pred pubertou.[3]

Existujú aj konkrétne knihy a rozprávky, ktoré citlivo spracúvajú tému adopcie a pomáhajú rodičom hovoriť s deťmi o ich pôvode. Veľmi zaujímavou a dobre hodnotenou rozprávkou je napríklad kniha určená pre deti adoptované ako bábätká alebo v prvých rokoch života (a odporúča sa na spoločné čítanie s rodičmi vo veku od troch do ôsmich rokov) s názvom Dieťa z neba[4] – 8 pilierov sebavedomia adoptovaného dieťaťa, ktorá využíva rozprávkový jazyk a príbehy, aby adoptovaným deťom pomohla pochopiť ich pôvod a posilnila ich sebavedomie. Obsahuje aj námety na rozhovory medzi rodičmi a deťmi. Rozprávka spolu s námetmi na diskusiu pomáha citlivo otvárať i nevyslovené detské otázky[5]. Spoločné čítanie s rodičom pomáha adoptovanému dieťaťu hľadať odpovede na otázky týkajúce sa jeho identity. Vďaka tomu sa cíti prijaté, milované a v bezpečí, čo posilňuje aj jeho zdravé sebavedomie.

„Náš Dani to vie... Vie, že tu bola maminka, ktorá ho nosila v brušku, ale nevedela sa o neho postarať, tak tety jej pomohli nájsť inú maminku a tatina, ktorí ho budú nosiť celý život v srdiečku. Nakoniec sa Danko k tomu postavil svojsky. Podľa neho je super, že je adoptovaný, lebo iba on má tri sviatky – narodeniny, meniny a „doneseniny“. Tieto doneseniny sú deň, keď prišiel domov – taký náš osobný sviatok – sviatok adoptívnych rodičov a ich detí,“ krásne opisuje Janka.

Foto: Vytúžené bábätko: Danielko ©Private

Prvé náznaky, že so sluchom niečo nie je celkom v poriadku, si rodičia všimli, keď mal Danko približne pol roka. Hudobné hračky si prikladal iba k jednému ušku a keď vošli do izby, nie vždy reagoval na ich oslovenie. Janka sa so svojimi obavami obrátila na pediatričku, ale tá nepovažovala za potrebné poslať ich na vyšetrenie, pretože chlapček väčšinou reagoval. Čas plynul a neistota rástla. Až keď Danielko nastúpil ako trojročný do škôlky, začali navštevovať logopédiu. Práve pani doktorka, ktorá si všimla jeho ťažkosti, ich nasmerovala na odborné vyšetrenie sluchu. „Danko má na oboch uškách načúvacie prístroje. Nakoľko nepoznáme anamnézu jeho biologickej rodiny, ostáva menšou záhadou, prečo má poruchu sluchu. Pri vyšetreniach nám bolo naznačené, že to môže súvisieť so zlozvykmi biologickej mamy počas tehotenstva, ktoré boli zistené pri pôrode,“ podotýka Janka.

Odhady pripúšťajú podiel genetických príčin porúch sluchu presahujúci až 70 % prípadov.[6] Pritom až 95 % detí s poruchou sluchu sa rodí počujúcim rodičom. Uvádza sa tiež, že 50 % porúch sluchu je geneticky podmienených, 30 % spôsobujú iné prenatálne riziká a u 20 % detí s poruchou sluchu príčina nie je identifikovaná.[7]

Danko trpí aj ADHD[8], čo spôsobovalo, že bežné vyšetrenie sluchu sa u neho nedarilo uskutočniť. Lekári preto odporučili vyšetrenie v NÚDCH[9] pod anestéziou. Cesta k nemu však nebola jednoduchá – na termín rodičia čakali takmer rok, pretože Danko opakovane ochorel a podarilo sa im dostať na vyšetrenie až na tretí pokus. Keď sa konečne uskutočnilo, výsledok priniesol nečakanú správu: potvrdila sa stredne ťažká porucha sluchu na oboch uškách. Rodičia zostali zaskočení, pretože verili, že aspoň jedno uško bude zdravé: „V našej dedine sme jediná rodina s dieťaťom s poruchou sluchu,“ dodáva Janka.

Foto: Veselý Danko na vyšetrení sluchu ©Private

Ako ďalej tvrdí Janka, proces schvaľovania načúvacích prístrojov (NA) bol bezproblémový: „Vlastne, zatiaľ čo Danko spal ešte po narkóze, ja som už vyberala načúvatká s pomocou MUDr. Barkóciovej[10]. Dala som si poradiť so všetkým. Veľmi zrozumiteľne mi vysvetlila rozdiel medzi značkami a typmi načúvacích prístrojov. Nakoniec som sa rozhodla pre značku Widex a zvolila som ju na základe ceny a toho, že sa mi viac pozdával model, ktorý je nabíjateľný. Danko si vybral farbu načúvatiek, pani doktorka následne vyplnila a podala žiadosť,“ pochvaľuje si Janka rýchlosť celého procesu. Keď NA dorazili, firma kontaktovala rodičov, ktorí si ich prevzali v Bratislave a okamžite sa objednali na nastavenie.

Foto: Danko hrdo nosí svoje NA ©Private

A čo by Janka možno zmenila na prístupe lekárov?: „Hádam len to, aby deti aj pri tom najmenšom podozrení rodiča na poruchu sluchu, boli poslané bez problémov na vyšetrenie ORL,“ s dôrazom poznamenáva.

Taktiež MUDr. I. Šebová (2018)[11] prízvukuje, že úlohou pediatra je previesť orientačné vyšetrenie sluchu v rámci preventívnych prehliadok v detskom veku: „u dojčiat ide predovšetkým o vyšetrenie nepodmienených reflexov s použitím napríklad hrkálky, pískavých hračiek. Približne od 7. mesiaca je možné sledovať smerovú pátraciu reakciu na zvuk. Od 1 – 2 rokov dieťaťa je možné použiť jednoduchšiu formu slovnej skúšky (porozumenie výzvy, opakovanie slov). U detí starších ako 3 roky je možné aplikovať slovnú skúšku v klasickom prevedení. Ďalej musí pediater poznať skríningové programy zamerané na sluch v detskom veku (CSSN[12], skríning sluchu u detí predškolského a školského veku) a musí vedieť posúdiť primeranosť vývoja reči u dieťaťa. Každé dieťa s oneskoreným vývojom reči sa musí odoslať na špecializované ORL pracovisko, ktorého úlohou je vylúčiť, alebo potvrdiť poruchu sluchu.“

Napriek tomu, že dieťa môže prejsť novorodeneckým skríningom sluchu s výsledkom, že počuje dobre, existujú prípady, keď sa u neho po niekoľkých mesiacoch či rokoch objaví porucha sluchu. Príčin môže byť viacero – dedičná progresívna porucha sluchu, závažné ochorenia, ktoré zasahujú aj sluch, užívanie ototoxických liekov, opakované zápaly stredného ucha či úraz hlavy. Práve preto je povinnosťou pediatrov pravidelne sledovať stav sluchu a vývin reči u detí, aby sa prípadné problémy zachytili včas. Keďže ide o vyšetrenie založené na subjektívnom hodnotení pediatra, zaraďuje sa do kategórie subjektívnych vyšetrení sluchu.[13]

Približne 80 % porúch sluchu u detí je vrodených, čo podčiarkuje význam novorodeneckého skríningu. Zvyšných 20 % je potrebné odhaliť v spolupráci rodičov s pediatrom, ktorí sledujú celkový vývoj dieťaťa, najmä jeho rečové schopnosti. Na Slovensku je nevyhnutné zaviesť do praxe aj skríning sluchu u detí predškolského veku, realizovaný ORL lekárom. Aj nerozpoznaná ľahká či stredne ťažká porucha sluchu môže byť príčinou slabšieho prospechu v škole.[14]

Janka pokračuje, že neskôr už prebiehali vyšetrenia v poriadku: „Stretli sme sa len s ochotným a milým personálom. Jediné čo by som možno vylepšila sú čakacie doby. Čím skôr by sa nám podarilo dostať na vyšetrenie, tým skôr by sme mohli začať efektívne pracovať na zlepšovaní Dankovej reči. Ale chápem aj to, že kapacity v nemocnici sú obmedzené a počet personálu tiež“ dopĺňa.

Na začiatku zistili u Danka stredne ťažkú poruchu sluchu na oboch uškách. Po operácii mandlí sa jeho stav začal postupne zlepšovať a dnes má jedno uško už len s ľahkou poruchou. Aj preto mu pani doktorka upravila interval kontrol – namiesto raz za pol roka stačí prísť na vyšetrenie raz ročne.

Ako uvádza Janka, keď sa potvrdila porucha sluchu, všetci v rodine to prijali ako ochorenie, ktoré môže prísť bez ohľadu na to, či je dieťa biologické, alebo adoptované: „Danko je náš syn, berieme ho tak od prvého dňa, keď sme ho uvideli. Prišiel ďalší zdravotný problém a bolo ho treba riešiť tak, aby mal Danko čo najkomfortnejší život, aký je v našich silách mu dať,“ prízvukuje.

Danko je dnes veľmi živé a veselé dieťa, nebojácne, hoci občas impulzívne – čo však súvisí s ADHD: „Baví ho jazdiť na štvorkolke, rád vysáva a perie, je hotový odborník na práčky a vysávače! Veľmi rád má všetky zvieratká. Manžel je poľovník, pomáha mu čistiť krmelce a zakrmovať. Máme poľovného psíka Astora, slovenského kopova a Danko má Jack russela – Jackieho. Obaja potrebujú veľa pohybu, preto ich rád chodí s tatom venčiť. Chodí aj na atletiku do ŠK Jablonica, aby trochu vybil baterky,“ vymenováva Janka.

Danko a jeho záľuby ©Private + fotila Veronika Klimonová

Najbližšia rodina tiež prijala Danielka bez problémov a celý čas o tom vedela, keď sa Janka s Vendom rozhodli pre prípravu na adopciu: „S najbližšími sme preberali aj to, v akom štádiu sme a ako sa nám darí v procese. Veľmi nám pomohli tiež s prípravou na príchod bábätka, keďže sme na to mali týždeň a bolo treba všetko zohnať v krátkom čase. Keď sme si Danielka priniesli, starí rodičia ho automaticky brali ako vnúča, naši súrodenci ako synovca, deti v rodine ako bratranca. S nepochopením sme sa nikdy nestretli – ani v rodine a ani v našom okolí,“ s hrdosťou poznamenáva Janka a pochvaľuje si aj prístup manžela Venda, ktorý s Dankom a ňou chodí vždy na všetky vyšetrenia. „Najbližší nám pomáhajú hlavne zo strážením Danka ak je treba. Poprípade, keď som ja nemohla počas práceneschopnosti, tak moja mamina chodila s Vendom na stretnutia občianskych združení a teraz aj na rôzne iné akcie, keďže ja to mám s pohybom veľmi obmedzené,“ dopĺňa Janka.

Danko s tatinom; fotila: Veronika Klimonová

A ako funguje Danko v školskom prostredí? Kým nemal NA, pedagógovia v škôlke boli oboznámený s tým, že Danko horšie počuje: „Vedeli, že ak na neho hovoria zozadu, tak ich nemusí počuť. Keď dostal načúvatká, mali trochu obavy s nimi manipulovať, lebo sú drahé a báli sa, že sa poškodia  Lenže bolo treba ich dať dole pri spánku, a potom zas nasadiť na ušká, preto sa Danko veľmi rýchlo naučil si ich obsluhovať sám. Teraz si vie aj filtre vymeniť, ak treba,“ chváli synčeka mama Janka a podotýka, že Danko bol v škôlke o rok dlhšie, čiže mal rok odklad pred nástupom do školy na základe odporúčaní logopedičiek, pedopsychiatrie aj ORL. „Veľmi mu ten rok v škôlke naviac pomohol a ozaj bolo vidieť, že to nebolo na škodu. V poslednom roku prišli do škôlky aj Mirka Zemanová s malým Peťkom a manželom z občianskeho združenia (OZ) Som samé ucho[15] spolu so špeciálnou pedagogičkou K. Guštafíkovou (z CŠPP Hrdličkova 17 v Bratislave[16]), aby detičkám priblížili, ako fungujú ušká. U detí mala táto interaktívna besiedka veľký úspech,“ uvádza Janka.

Hra „Ucho“[17] prezentovaná OZ Som samé ucho aj v škôlke, kam chodil Danko; fotila: Veronika Klimonová

Tento rok nastúpil Danko do školy a veľmi sa mu tam páči – každý deň sa do nej teší. V triede je iba päť prvákov, preto sú spojení s tretiakmi. Keďže navštevuje školu priamo v dedine, deti ho dobre poznajú a jeho hendikep berú úplne prirodzene: „Dankovi sme vysvetlili, že keby sa ho niektoré z detí pýtalo na načúvatká, ľahko mu to vysvetlí tak, že niekto nosí okuliare, lebo má choré očká a niekto musí mať NA, lebo má choré ušká. Dokonca to už aj použil, keď jedného chlapca na školskom ihrisku zaujali a pýtal sa, čo to má za „slúchatká“,“ hovorí Janka s úsmevom.

Vedenie školy prijalo Danielka s otvorenosťou a bez akýchkoľvek problémov ho integrovalo medzi ostatné deti. Aj učitelia pristupujú k jeho potrebám s porozumením a prirodzenosťou. Na niektorých predmetoch mu pomáha asistentka, ktorá mu dodáva istotu a podporu. Doposiaľ sa neobjavili žiadne ťažkosti súvisiace s jeho postihnutím či ADHD. Naopak, jeho hodnotenia ukazujú, že za svojimi rovesníkmi nezaostáva – je súčasťou triedy, kde sa cíti prijatý a rovnocenný.

Je veľmi dôležité, aby školy riešili inklúziu detí s poruchou sluchu a ADHD. Každé dieťa má totiž právo na rovnaký prístup k vzdelaniu bez ohľadu na zdravotné znevýhodnenie. Deti s poruchou sluchu potrebujú špeciálne prístupy, aby sa mohli plnohodnotne zapojiť do vyučovania a rozvíjať svoju reč i komunikačné schopnosti. Deti s ADHD zas profitujú z jasnej štruktúry, individuálneho prístupu a podpory asistenta, čo im pomáha lepšie zvládať školské povinnosti. Inkluzívne prostredie zároveň predchádza sociálnej izolácii a podporuje prijatie medzi rovesníkmi. Aj mierne nerozpoznaná porucha sluchu alebo neliečené ADHD môžu viesť k horšiemu prospechu v škole. Preto je úlohou škôl vytvárať podmienky, ktoré deťom umožnia rozvíjať ich potenciál, cítiť sa prijaté a dosahovať úspechy.[18]

Danko už ako školák ©Private

Danko v súčasnosti rozpráva veľa a je mu už aj omnoho lepšie rozumieť, hoci ešte nemá úplne dotrénované sykavky. Slovnou zásobou i s porozumením sa vyrovná rovesníkom. Ako tvrdí Janka, dva roky chodili s Dankom na logopédiu, kde im odporučili zakúpiť si materiál na rozvoj reči: „S ním sme sa doma učili zlepšovať reč, ale Danko sa pri nás nevedel tak sústrediť ako pri niekom druhom. Takže popri bežnej terapii na logopédii a domácom nácviku, sme sa obrátili aj na jednu pani, ku ktorej Danko chodí raz do týždňa a intenzívne precvičuje reč a momentálne i učivo do školy. Veľmi sme jej vďační, nakoľko si uvedomujeme, ako veľmi pri nej napreduje,“ pochvaľuje si prístup terapeutky.

A čo si mamina praje pre Danka i pre seba?: „Dúfam, že sa v budúcnosti karta neotočí a že sa mu sluch nebude zhoršovať. Bola by som rada, keby sa mu aj s jeho hendikepom podarilo naďalej bezproblémovo začleňovať do spoločnosti. Aby sa nikdy nestretol s tým, že ho niekto, či už za hendikep, alebo za to, že je adoptovaný, akýmkoľvek spôsobom odsúdil. Pre seba by som si priala lepší zdravotný stav, už len preto, aby som sa Danimu mohla viac venovať, viac chodiť na výlety ako rodina a podobne,“ vymenováva a želá si tiež, aby verejnosť bola dostatočnejšie informovaná o rôznych hendikepoch, aby sa ľudia nestretávali s odsúdením. „Zo strany inštitúcii a štátu by mohlo byť menej byrokracie, ľahšie a rýchlejšie schvaľovanie potrebných žiadostí pri zdravotných problémoch,“ podotýka Janka a dopĺňa, že kompenzácie od úradu (ÚPSVaR) nevyužili žiadne, okrem toho, že požiadali o preukaz ŤZP[19] so sprievodom pre Danka. „Ten mu najprv neschválili, nakoľko som predložila len záznamy ohľadom ušiek. Po odvolaní a doložení všetkých diagnóz nám ho napokon uznali. A popravde rátam s tým, že ak by sa mu pokazili načúvatká, tak sa na nich môžeme obrátiť a požiadať o príspevok na nové, keďže zdravotná poisťovňa dáva iba jednorazový príspevok na päť rokov,“ uzatvára Janka.

Podľa mamy Janky je dôležité, aby rodiny s podobnými osudmi nezostávali v izolácii a skúsili vyhľadať iné rodiny v okolí. Odkazuje, aby chodievali na stretnutia rôznych občianskych združení, kde majú možnosť spoznať rodiny s podobným osudom, kde dieťa uvidí, že nie je jediné, ktoré má choré ušká a nájde si nových kamarátov: „Myslím si, že nie je na škodu, ak sa rodiny s podobným príbehom stretávajú, poprípade si poradia, podelia sa so svojimi skúsenosťami, či už ide o vyšetrenia, alebo nejaké riešenie možných problémov. Určite považujem stretávanie sa a nadväzovanie nových kontaktov, v rámci komunity nepočujúcich, za prospešné. Aj my, keď sa dá, sa radi zúčastňujeme stretnutí ktoré organizuje napríklad OZ Som samé ucho, alebo OZ Umenie počuť,“ dopĺňa Janka.

Danko na skákacom hrade – na jednom zo stretnutí OZ Som samé ucho; fotila: Veronika Klimonová

A čo by Janka poradila ostatným rodinám, ktoré riešia podobný problém u svojho dieťaťa?: „Podľa vlastnej skúsenosti, je potrebné byť viac priebojný a ak sa im niečo nezdá na zdravotnom stave svojho dieťaťa, vydobyť si odborné vyšetrenie. Čím skôr sa príde na hendikep, tým viac času má dieťa, aj jeho okolie, si naň zvyknúť a začať pracovať na lepšom rozvoji reči aj sluchu.“

V závere prináša Janka dôležité posolstvo všetkým deťom s poruchou sluchu: „Každý jeden z vás je výnimočný, nebojte sa ísť za svojimi snami! Žiadny hendikep vás nezastaví na ceste za svojimi snami – vždy je cesta, aj keď môže byť kľukatá. Danimu by som len v stručnosti odkázala, že tu vždy budeme pre neho, nech sa deje čokoľvek,“ uzatvára Janka.

Príbeh rodičov Janky, Venda a ich adoptívneho synčeka je dôkazom toho, že i napriek zdravotnému znevýhodneniu a rodinným okolnostiam sa dá žiť plnohodnotný život, ak má dieťa podporu rodičov, širšej rodiny, školy a komunity. Janka úprimným zdieľaním svojho príbehu ukazuje, že cesta nie je vždy jednoduchá – je plná byrokratických prekážok, obáv o budúcnosť či každodenných výziev. No zároveň prináša nádej, že s odhodlaním, láskou a vzájomnou pomocou sa dá prekonať i to, čo sa na začiatku zdá neprekonateľné. Jej posolstvo je jasné: deti s poruchou sluchu sú rovnako výnimočné ako všetky ostatné. Majú právo na sny, priateľstvá, na úspechy aj radosť z maličkostí. A rodičia, ktorí stoja po ich boku, si zaslúžia podporu spoločnosti, aby sa nemuseli cítiť osamotení v boji za lepší život svojich detí. Záver príbehu preto nesie silný odkaz – žiadny hendikep nie je prekážkou na ceste za snami, ak má dieťa okolo seba ľudí, ktorí mu veria.

Autor: Miroslava Zemanová

[1] IVF (in vitro fertilizácia) je metóda umelého oplodnenia, pri ktorej sa vajíčko oplodní spermiou mimo ženského tela v laboratóriu a následne sa vzniknuté embryo prenesie do maternice

[2] ÚPSVaR: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

[3] Viď.: https://adopcia.sk/home/a-pre-dospelych/adopcia-ine-formy-nahradnej-rodicovskej-starostlivosti/co-je-adopcia/ ; https://eduworld.sk/cd/beata-tancsakova/6077/adopcia-kedy-dietatu-o-nej-povedat ; https://www.navrat.sk/

[4] https://www.adoptovanedieta.sk/ ; https://www.codokazemama.sk/produkt/kniha-dieta-z-neba-8-pilierov-sebavedomia-adoptovaneho-dietata

[5] Napr.: Prečo ma moja biologická mama nechcela? Čo sa jej na mne nepáčilo? Bola moja biologická mama zlá? Odložia ma rodičia v budúcnosti, ak sa na mňa budú hnevať? Naozaj ma rodičia ľúbia, aj keď som sa nenarodil z bruška? Som menej ako ostatné deti, pretože som adoptovaný alebo mám inú farbu pleti? Kam patrím a kto vlastne som?

[6] https://www.unilabs.sk/clanky-invitro/genetika-vrodenych-poruch-sluchu

[7] https://health.gov.sk/Zdroje?/Sources/dokumenty/SDTP/standardy/17-03-2021/Narusena-komunikacna-schopnost-ako-symptom-poruch-sluchu.pdf

[8] ADHD znamená Attention Deficit Hyperactivity Disorder – porucha pozornosti s hyperaktivitou. Ide teda o neurovývinovú poruchu pozornosti spojenú s hyperaktivitou a impulzívnosťou. Prejavuje sa už v detstve a môže pretrvávať aj v dospelosti.

[9] Národný ústav detských chorôb v BA

[10] https://www.entenea.sk/

[11] https://www.fmed.uniba.sk/uploads/media/Diagnostika_sluchu_II.cast.pdf

[12] CSSN: Celoštátny skríning sluchu novorodencov

[13] https://infosluch.sk/1282/vysetrenie-sluchu-a-reci-pocas-preventivnych-prehliadok-u-pediatra/

[14] https://www.solen.sk/storage/file/article/e9c01e6bd0c905a2f873a8c0393195ae.pdf

[15] https://www.somsameucho.sk/

[16] https://zsihrdlickova.edupage.org/a/centrum-specialno-pedagogickeho-poradenstva

[17] Prechod „uchom“ až k vnútornému slimákovi (kochley) cez tunel, na ktorého konci sú buď dvierka zatvorené (ukazujúc na poruchu sluchu – že sa zvuk nedostane k slimákovi) alebo otvorené (ak je sluch v poriadku alebo je porucha kompenzovaná dostačujúcimi kompenzačnými pomôckami). Keď sa deti dostanú cez dvierka ku kochley (znázornenej na podlahe), zistia, že na jej začiatku je možné počuť vysoké tóny a postupne ku koncu hlboké tóny. Tieto tóny demonštruje zvuková hračka, ale aj hudobné nástroje s rôznou výškou tónov umiestnené na kochlei.

[18] Viď. napr.: https://www.minedu.sk/specialne-a-inkluzivne-vzdelavanie/ ; https://www.ssi.sk/wp-content/uploads/2021/02/Inkluzivne_vzdelavanie.pdf ; https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KSpecP/DUHOVKA/ZBORNIKY/2020_Inkluzia.pdf

[19] ŤZP = ťažko zdravotne postihnutý